Inzulínová rezistencia je stav, pri ktorom telo nedokáže efektívne využívať vyprodukovaný inzulín. Zároveň je táto neželaná situácia predzvesťou oveľa vážnejšieho ochorenia – cukrovky 2. typu. Inzulínová rezistencia, označovaná tiež ako inzulínová neznášanlivosť, znamená, že sa glukóza hromadí v krvi, namiesto toho, aby bola absorbovaná telesnými bunkami. Prevod glukózy z krvi do buniek má na starosť práve inzulín.

Väčšina ľudí trpiacich inzulínovou rezistenciou o nej ani nevie. Trvá mnoho rokov, než u nich situácia prerastie do diabetu 2. typu a odtiaľ je už len krôčik k metabolickému syndrómu. Následky môžu byť skutočné katastrofálne- od amputácie končatín po infarkt.

Tehotenstvo a puberta sú dva stavy v živote, kedy telo celkom prirodzene, či chceme alebo nie prepne, na inzulínovú rezistenciu. Hladina inzulínu je vtedy vysoká, aby telo mohlo zámerne nabrať energiu. Následne dôjde k pôrodu, alebo skončí puberta, hladina pohlavných hormónov klesne na normálnu úroveň a inzulínová rezistencia samovoľne zmizne. Telo sa stane prirodzene citlivé na tento hormón a schudneme.

Prečo dochádza k inzulínovej rezistencii

Porucha spôsobujúca neznášanlivosť na inzulín môže byť lokalizovaná kdekoľvek v kaskáde dejov, ktoré zaisťujú normálny účinok tohto hormónu. Podkladom môže byť napr. zmena štruktúry a funkcie inzulínového receptora alebo defekt postreceptorových pochodov v cieľových tkanivách. Podľa lokalizácie defektu tak rozdeľujeme poruchy receptorové a poruchy postreceptorové, ktoré sú kvantitatívne neporovnateľne významnejšie. Prereceptorové poruchy nie sú inzulínovou rezistenciou v pravom slova zmysle, pretože nepostihujú cieľové tkanivo. Tento termín skôr označuje stav, keď je znížený účinok inzulínu spôsobený napríklad prítomnosťou abnormálneho inzulínu v krvi alebo protilátkami proti inzulínu alebo inzulínovému receptoru.

Podľa príčiny vzniku môžeme rozlišovať rezistenciu geneticky podmienenú (primárnu) a sekundárnu. Predpokladá sa, že syndróm inzulínovej rezistencie výsledkom dedičnosti a génovej mutácie avšak táto domnienka zatiaľ ešte nebola vedou potvrdená. Zložitosť problematiky je daná množstvom signálnych a regulačných proteínov, ktorých štrukturálna alebo funkčná zmena by sa mohla uplatňovať. Okrem štúdií testujúcich význam pravdepodobne zodpovedných génov pri vzniku inzulínovej rezistencie prebiehajú v súčasnosti tri výskumy, ktoré využívajú prístup testovania celého genómu.

Sekundárnych faktorov vedúcich k inzulínovej rezistencii je známa celá rada. Z klinického hľadiska hrá úlohu prejedanie a obezita, nevhodné zloženie stravy, malá fyzická aktivita, stres, fajčenie a niektoré liečivá.

Inzulínová rezistencia a cukrovka

Rovnako ako diabetes mellitus 2. typu, aj obezita je spojená s ťažkou inzulínovou. Zatiaľ čo u cukrovkárov 2. typu je inzulínová rezistencia spôsobená z väčšej časti vrodeným metabolickým defektom, u obezity môže byť inzulínová rezistencia následkom nadmerného energetického príjmu alebo aj vrodenou poruchou v termogenéze alebo intermediárnom metabolizme. Viacero faktorov spojených s obezitou (zvýšené hladiny voľných mastných kyselín, znížené hladiny adiponektínu a zvýšené hladiny adipocytokinov) je zodpovedných za vznik inzulínovej rezistencie u obéznych. Rovnako ako je tomu pri rozvoji cukrovky 2. typu, môže viesť zhoršenie metabolického stavu k zlyhaniu schopnosti plne kompenzovať inzulínovú rezistenciu a dôjde k porušeniu glukózovej tolerancie.

Nedávne štúdie poukazujú na zápalový stav tukového tkaniva pri zvyšujúcej sa telesnej hmotnosti a vzniku obezity, ktorý môže podporovať vznik inzulínovej rezistencie ďalším mechanizmom. Zvýšený body-mass index, zväčšené množstvo viscerálneho tuku a inzulínová rezistencia sú spojené so zvýšenou možnosťou zápalu. Na zvieracích modeloch bola dokázaná zvýšená infiltrácia tukového tkaniva aktivovanými makrofágy pri kŕmení zvierat „západnej“ diétou. Úbytok hmotnosti bol následne spojený aj s redukciou prezápalového stavu. Tieto pozorovania viedli k názoru, že zápalové mediátory produkované tukovým tkanivom sú kľúčovým hráčom v rozvoji inzulínovej rezistencie, ktorá následne vytvára podmienky pre vznik diabetu.

Liečba inzulínovej rezistencie

Osoby s metabolickým syndrómom je možné liečiť dvoma spôsobmi:

  • priamym ovplyvnením inzulínovej rezistencie
  • ovplyvnením klinických prejavov inzulínovej rezistencie s cieľom znížiť kardiovaskulárnu mortalitu a morbiditu

Priame ovplyvnenie inzulínovej rezistencie

Liečba sa vždy začína pokusom o ovplyvnenie inzulínovej rezistencie a jej prejavov zmenou životného štýlu, ktorá zahŕňa diétne opatrenia a zvýšenie fyzickej aktivity. U chorých s nadváhou a obezitou je základným liečebným prostriedkom obmedzenia energetického príjmu. Redukčná diéta musí byť spojená so zmenou stravovacích návykov a kompletnou zmenou životného štýlu.

Nevyhnutnou súčasťou zmeny životného štýlu je aj zanechanie fajčenia, ktoré priamo zvyšuje inzulínovú rezistenciu a zároveň je nezávislým rizikovým faktorom kardiovaskulárnych ochorení. Dáta získané z mnohých výskumov však poukazujú na to, že ako prídavok k diéte, cvičeniu, redukcii hmotnosti a agresívnej liečbe jednotlivých zložiek metabolického syndrómu by sme mali začať čo najskôr ovplyvňovať základný metabolický defekt, inzulínovú rezistenciu, pomocou liekov zvyšujúcich inzulínovú senzitivitu.